Príbeh písaný enkaustikou

Spoveď Smeja

„Máte rakovinu hrubého čreva a nevyzerá to dobre.“ Na túto vetu od lekára nikdy nezabudnem. Sú to slová, ktoré nikto z nás nechce počuť. Na otázku, aké zdravotné problémy som mala, som pohotovo odpovedala, že žiadne. Ale v hlave mi začala víriť otázka: Naozaj?

Naozaj. Len stupňujúca sa únava, ktorú som vždy zaháňala nejakou aktivitou. Čím viac som bola unavená, tým viac som bola v pohybe. Okrem práce, rodiny, domácnosti, pribudla angličtina, posilňovňa, brušné tance. A bola som spokojná. Ak náhodou  som si na naliehanie manžela na chvíľu ľahla v obývačke na gauč, hneď som zbadala prach a už to išlo. Prachovka, vysávač a únava bola fuč.

Že ma pobolievalo bruško? Nič mimoriadne, veď pri poslednej návšteve u gynekológa mi bolo oznámené, že pomaly ale isto idem do prechodu. Veď som mohla byť len šťastná, že nič iné to nebolo. A fakt to bolo len pobolievanie bruška.

A čo tá krv v stolici? Pohoda, veď mávam problémy so zlatou žilou, je to pod kontrolou. Potvrdili to aj lekári pred dvoma rokmi.

Takže naozaj nebol dôvod na nejaké mimoriadne návštevy u lekárov.

Až jedného pekného dňa bolesti v podbrušku sa začali sa stupňovať, vyskočila vysoká teplota. Nasledovali antibiotiká. Po doužívaní liekov opäť vysoké teploty, ktoré nie a nie znížiť.  Tak opäť lekár. Rozbor krvi ukázal, že zápalový faktor, ktorý má byť do 5, ja som mala 380. Okamžite sanitka a nemocnica. A to si už nepamätám nič, skrátka „Okno“. K vedomiu som sa ako tak prebrala po 10 dňoch napojená na hadičky a v kuse stále niečo do mňa tieklo. Medzitým som vraj absolvovala kopec vyšetrení, ktoré poukázali na veľký zápal brušnej dutiny a nejaký útvar v bruchu. Vaječníky? Hrubé črevo? Nedalo sa presne určiť. Ale prvoradé bolo vyliečiť mohutný zápal.

A ja som pekne chudla. Nie pomaly, ale rapídne. Ešte že som mala z čoho. Veď 20 kíl behom mesiaca nie je žiadna sranda.

A ako som sa cítila? Do dnes to neviem opísať. Na jednej strane ľahšia (konečne som schudla), ale bolo mi nejako čudne. Nebola som vo svojej koži.

Možno, určite to bolo tým, že som mala problémy so stolicou, bruško ďalej si pobolievalo a každý pohyb mi robil „zle“. Len som ležala a bála som sa už aj z hĺboka nadýchnuť. Keď sa zistilo, že črevo už nie je vôbec priechodné, skončila som na operačnom stole. Vraj v poslednej minúte. A výsledok? Zhubný nádor.

Našťastie nie som typ človeka, ktorý sa hneď vzdáva. Po vyrieknutí diagnózy som si jednoducho povedala: „No čo už. Dobre, idem bojovať.“ Podstúpila som iba chemoterapiu, nakoľko ožarovanie nebolo možné zrealizovať.

A čo bolo najhoršie?  Nie samotná liečba, ako by sa zdalo, ale byť silná a zároveň krutá. O seba som sa nebála, vedela som, že to zvládnem. Ale byť silná kvôli rodine, priateľom, známym, okoliu. Predsa to len bola rana, ktorá každého prekvapila, nakoľko ma poznali – sršala som životom, radosťou, šťastím. A prečo krutá? Musela som od seba odsunúť všetkých tých, ktorí ma ľutovali, plakali pri mne a aj ma už pochovávali.

Nehanbila som sa za to, že lekári mi diagnostikovali rakovinu hrubého čreva (nikdy som nepovedala, že mám rakovinu – nie, len lekári tvrdili) a otvorene som o tom hovorila. A hovorím aj dnes. Viem, že to už niekoľkým ľuďom pomohlo.

A čo moje aktivity, moja neposednosť? Vyzeralo to tak, že všetko budem musieť zanechať. Zo začiatku som nevládala nič robiť, len čítať, pliesť, skrátka robiť kľudové veci.

Až raz prišla kamarátka s tým, že budem maľovať. Ja a maľovať? Veď to je niečo, čo vôbec neviem. Ja som typický technický typ: dajte mi ceruzku, pravítko a idem. Ale maľovať? A k tomu ešte so žehličkou? Myslela som si, že jej preskočilo. Ale nedala sa odbiť. Prišla, doniesla enkaustickú žehličku, vosky a zopár papierov. Ukázala mi to a ja som nechápala, čo tá žehlička dokáže. Normálne ma to uchvátilo. Musela odísť bez žehličky, voskov, papierov. Nedala som jej to už. A ja som si maľovala a maľovala. Bola som úplne šťastná, na všetko som zabudla. Kade som chodila, všade som rozdávala obrázky a chválila sa s nimi ako malé decko.

Dokonca aj lektorka enkaustiky bola ochotná prísť ku mne domov a naučiť ma všetko, čo sa týka enkaustiky. Urobila som si aj lektorský kurz.

Doktorka bola so mnou spokojná, začala som opäť priberať (aj keď podľa mňa som nemusela) a môj stav sa zlepšoval. Po dobratí chemoterapie a absolvovaní všetkých potrebných vyšetrení, som od nej s radosťou počula: „Ste zdravá.“ A pri odchode mi ešte nezabudla podotknúť, že mám schudnúť, lebo som tučná. Čože? Veď doteraz mi stále hovorila, aby som priberala a teraz toto? Vraj už môže, nakoľko som zdravá. Viem, niekoľkokrát mi povedala, že sa to môže (vraj) vrátiť, ale tým sa vôbec netrápim.

Až keď som vyšla z ambulancie, nejako mi došlo, že fakt to nemuselo tak dobre dopadnúť. Všade naokolo bola veľká radosť, nikto nepochyboval, že to zvládnem. Zvládla som to, vďaka manželovi, dcére, rodine, priateľom, všetkým, ktorí mi verili.

Ale aj tak som cítila, že by som potrebovala niekam vypadnúť preč od všetkých a vyplakať sa, dostať to von zo seba, nakoľko celý ten čas som ani raz nedala najavo, ako mi bolo. Niekde, kde by som to „spláchla“.

Vyhralo more. Išla som s kamarátkou a s jediným cieľom: vyplakať sa, vykričať, všetko vypustiť do mora a domov sa vrátiť v pohode. Bolo by sa mi to podarilo, keby som tam nestretla pár úžasných ľudí, pri ktorých som úplne zabudla, prečo som tam. Užívali sme si more, slnko, pohodu, výlety, srandu, skrátka všetko, čo k dovolenke patrí. Práve tam mi začali hovoriť Smejo. Domov som sa vrátila spokojná, šťastná a nabitá novou silou. Všetky zlé spomienky odplávali samé od seba.

To, že mám okolo seba samých skvelých ľudí, som vedela, ale okruh týchto mojich anjelov sa začal zväčšovať a zväčšuje sa stále.

Dobre. A čo ďalej so životom? Vrátiť sa späť do pracovného života sa nedalo, nakoľko zdravotné problémy som stále mala a aj mám. Tak som sa rozhodla založiť si chránenú dielňu. Nad názvom som ani chvíľu nerozmýšľala. Jednoznačne SMEJO. Je to aj také malé poďakovanie.

Prvotnou myšlienkou bolo venovať sa len enkaustike, nakoľko je to úžasná technika maľovania žehličkou a voskom. Je vhodná pre každého, počnúc od detí, cez dospelých až po seniorov, zdravých, chorých, dievčatá, chlapcov. Nie je potrebné byť umeleckým maliarom a ani mať výrazný talent na to, aby si každý dokázal vytvoriť zaujímavé originálne dielo.

Enkaustika je hrou farieb, fantázie, zo začiatku aj náhody a prináša veľa prekvapení, radosti, úsmevu na tvári. Viem to, lebo chodím na rôzne akcie, podujatia, festivaly, kde predvádzam enkaustiku a dávam možnosť si to každému vyskúšať. A ten nadšený pohľad, tá radosť, ktorú má každý po namaľovaní si obrázka, je to, čo ma robí šťastnou, napĺňa ma a nabíja energiou. Viem, že som sa rozhodla správne. Rozdávam radosť, úsmev, dobrú náladu a aj nádej. Začala som robiť kurzy, otvorila som si aj internetový obchod, kde predávam všetky potreby na enkaustiku. A aby toho nebolo málo, robím ešte potlač na textílie (tričká, vankúše, utierky na okuliare, uteráky,…), podložky pod myš, magnetky, hrnčeky a pod.

Som šťastná. Naozaj. Veď nie nadarmo sa hovorí: „Všetko zlé je na niečo dobré.“ Nebyť „mojej choroby“, nikdy by som nerobila to, čo robím, čo ma napĺňa, nikdy by som nemaľovala a nespoznávala toľko dobrých ľudí ako teraz.

A tie kilá navyše? Nechcú ísť dole. Nevadí, pretože mám sa rada taká aká som. A sú to moje „kilá šťastia“. Ale zopár kíl ma bude musieť aj tak opustiť. Začala som totiž hrať pingpong.

Čo som sa za to obdobie naučila, je hlavne počúvať svoje telo. Keď som unavená, nerobí mi už problém aj cez deň si na chvíľu ľahnúť. Už viem odpočívať. Prach ma už nevie rozčúliť.

A čo by sme sa mali naučiť všetci?

Počúvať svoje telo, odpočívať, mať sa rád a veriť hlavne sám sebe.

     Katarína Šturmová
Chránená dielňa SMEJO
www.smejo.net

 

Kreativita&Hobby1_10.14

Enkaustika priťahuje pozornosť návštevníkov na každej výstave.

Maľovanie voskom (enkaustika) - chránená dielňa Smejo

Maľovanie voskom (enkaustika) – chránená dielňa Smejo

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.